Tady jsou její postřehy z Holland festivalu:
MIKE PATTON & LABORINTUS II
Napriek tomu , že je to od koncertu Laborintus II vrámci Holland Festivalu v Holandsku už viac ako týždeň, rozhodne to nie je dostatočný čas na spracovanie všetkých dojmov. Pomôžem si preto časťami libreta, ktoré bolo v podaní rozprávača (kto iný ako Mike Patton) doslova záchytnou červenou niťou, ktorá nám pomáhala orientovať sa v spletitom labyrinte hudby a rôznych podnetov.
La musica é tutta relativa...
Laborintus II je doslova labyrintom vzťahov medzi textom a hudbou, vystúpením na živo a nahratou hudbou, a samozrejme vzťahov medzi samotnými účinkujúcimi: nahrávkou, troma ženskými sólistkami, rozprávačom, zmiešaným osemčlenným zborom a orchestrom. Na pokrytie všetkých vzťahov by človek potreboval minimálne doktorát z kombinatoriky alebo relačných databáz, preto radšej prejdem k hodnoteniu jednotlivých účinkujúcich.
Flámsky orchester ICTUS sa na tomto vystúpení s dielom nestretol prvýkrát, ich prvá premiéra bola ešte v roku 2003, v roku keď zomrel skladateľ Luciano Berio. Najväčšou výzvou pre orchester bolo pravdepodobne vysporiadanie sa s rôznymi štýlmi a žánrami (čo býva skôr Pattonova špecialita) v dosť rýchlom slede. Na ich vlastnej stránke sa píše, že Laborintus je "dosť dramatický a rýchlo sa dokáže zmeniť na ľahký jazz prípadne funky swing, ale nie ako to poznáme v lacných policajných talianskych filmoch zo 60.rokov, dostatočne podfarbené šialenými basovými motívmi.“
Aj Nederland Kamerkoor (komorný zbor) mal svoju premiéru už v roku 2003, a hoci Laborintus nie je typickým chorálovým dielom, v porovnaní s inými zbormi, ktoré som kedy počula mali dobrý kompaktný a vyvážený zvuk. Vedenie zboru mi potvrdilo, že s Pattonom sa im napriek krátkosti času veľmi skvele robilo, a že tak disciplinovaného a koncentrovaného človeka už dlho nezažili. Predtým, než sa úplne vyhecujem a začnem písať aký je Mike úžasný (vlastne to ani netreba, však to už všetci viete), začnem s perličkami samotného večera.
Incipit vita nova!
Začiatok diela nás nasmeroval na doslova úplný začiatok. Dostali sme sa k počiatkom hudby, k počiatkom samotného ľudského hlasu, konkrétne k imitácii detskej reči. Mike ako rozprávač uviedol, že sa práve začal nový život, a skutočné, sólové speváčky (skvelé sopranistky a jedna altistka z komorného zboru) doslova porodili krásny zvuk, ktorý začal sľubovať všetky výzvy, ktoré so sebou prináša život. Postupne sa samozrejme hudba aj príbeh vyvíja, dostávame sa k žiaľu, smútku, utrpeniu, ktoré reprezentujú nádherné harmónie violončiel, hárf, flauty, neskôr dokonca aj madrigalového spevu.
Ego Dominus tuus...
Okrem odkazov na Danteho či Eliota, bola Biblia dôležitou súčasťou celého príbehu. Sólisti dramaticky vymenovávali Adamových potomkov, hovorilo sa rôznymi jazykmi ako v Babylone. Pri zmienke o potope sveta, ktorá zničila všetko živé sa hudba dosť pritvrdila. Presne v tejto časti vytiahol Mike Patton svoj obľúbený megafón a previedol nám, ako vyzerá Boží hnev a trest. Predpokladám, že megafón ako taký sa v partitúre nenachádza, ale skladateľ Luciano Berio by bol určite s takýmto predvedením viac než spokojný.
With usura, with usura!
Nechýbalo ani trocha filozofie a metafyziky. Rozprava o "ľudskej prirodzenosti, ktorá čerpá svoju podstatu z božského poznania a umenia" (a umení čerpajúcom z prirodzenosti atď atď) v kombinácii so symbiózou elektronickej a živej hudby (John Cage by mal radosť ) vzbudzovalo dojem, že skladateľovi to diktovala nejaká transcendná sila. Ako ináč by dosiahol takú dokonalosť? Čoskoro sa však prejavila ľudská slabosť a krásna harmónia musela ustúpiť jednotlivým súperiacim hudobníkom, až kým to všemohúci dirigent nevzdal a neodišiel z pódia. Po čase sa už všetci snažili prehlušiť všetkých a začali po sebe navzájom kričať (Silenzio!), čo samozrejme prispelo k ešte väčšiemu hluku a chaosu. Toto bola ďalšia vec, ktorá sa mi strašne páčila (Patton potom pri pivku potvrdil, že aj jemu), presne toto sme robievali na škole, keď sme chceli vytočiť učiteľov.
Parole armonizzate
Posledná časť bola taká pokojná, až mal človek zimomriavky. Zbor ju doslova celú šepkal. Spievanie uspávaniek sladko spiacim bábätkám bolo dosť zaujímavou metaforou pre obraz umierania . Hoci tu boli drobné hudobné snahy o napätie či dramatizáciu, záhrobné ticho bolo silnejšie ako akékoľvek pokusy ešte naposledy triumfovať pri posledných úderoch srdca či rytmických úderoch utíchajúcej hudby.
Pozn.: fotky prípadne a ďalšie komentáre sú priamo na blogu Smogra
